WéCé verejné

Autor: Timea Keresztényiová | 6.7.2011 o 21:10 | (upravené 8.7.2011 o 10:18) Karma článku: 8,34 | Prečítané:  2001x

Jasné, že som si predstavovala, že raz budem blogovať zo vzletnejších dôvodov. Kvôli svetovému mieru napríklad. Kvôli láske. Nekontrolovanému výlovu rýb. Keďže však riešenie skutočne vzletných otázok zaberá v živote pracujúcej slobodnej matky cirka percento a zvyšok je nekompromisne prízemný, zalovila som v pragmatickejších vodách. Samozrejme, mohla by som hrať chrumkavú a tváriť sa že na WC nechodím. Respektíve chodiť tam ďalej, ale nepísať o tom. Lenže od istého času, vlastne úplne presne od momentu, keď moja dcéra zamietla šerbel ako nevyhovujúcu alternatívu pre jej ďalšie dôstojné napredovanie, sa mimodomovské záchody stali pevnou súčasťou môjho vesmíru. A ich slovenský štandard bohužiaľ plnohodnotným námetom na celonárodnú diskusiu.

Kým som sa nestala matkou, prežila som relatívne pohodový život vo fit pozícii vrcholovej zjazdárky a v podstate mi bolo jedno, či som zlyžovala záchod vyšších alebo nulových hygienických kvalít. Prvé upozornenie síce prišlo v podobe syna mojej sestry, ktorý keď zavelil: Cikať!- šmirgľovali sme ozlomkrky na prvý dostupný záchod, pričom väčšina z nich vyzerala tak, žeby ste na tú dosku neposadili ani zlosyna. Nieže syna. Keď som zarodila ja, spočiatku som skúsila pri zlovestnom: Cikať! zachovať rozvahu a presvedčiť trojročnú dcéru aby držala, kým sa nenájde vhodný toaletný kandidát. Nenašiel. Po logickom vyústení mojich zaváhaní som prúdy moču doslova vylievala z poltopánočiek (!), a preto som zvolila novú taktiku. Vbehla som vždy do prvej možnej prevádzky, vzala dieťa na ruky s vytrénovaným záchranárskym rozmachom a modlila sa, aby som skoordinovali prúd, sklon, a vzdialenosť.

Koľkokrát som skončila kompletne očúraná, neporátam. Čaro blahodárnej urinoterapie som preto s trvalou platnosťou vymenila za cikanie v prírode, pričom za prírodu považujem aj osamelo stojaci strom, štvorček trávy, vetchý krík, udupanú cestičku i záhon ďatelinky. A tak som sa rozhodla, že zmapujem situáciu na Slovensku a precestujem ho krížom krážom, aby som zistila, či sme na tom fakt horšie ako Rakúsko, či platí že v drahom podniku sa zákonite tróni na čistučkom, ako sú na tom festivaly, aquaparky, odpočívadlá na diaľnici a nákupné centrá. Budú fotky. Budú videá. Budú názory. Žiada sa vám tiež? Pridajte sa na facebook.com/wecko.hliadka a bude aj sranda.

Mám rada slovo hajzel. A keď mi ho naša jazyková redaktorka s láskou vždy opraví na hajzeľ, tak znie ešte tak mäkšie. Zvláštne, že o koľko častejšie ho priemerná žena v živote použije na označenie konkrétneho muža, než sociálneho zariadenia. Hajzeľ pritom, na rozdiel od mužov-chrapúňov,- nemá dehonestujúci charakter, rovnako sedí na voňavý čistučký exemplár v luxusnom hoteli, ale aj na  ten medzi reštauračným vozňom a druhou triedou v rýchliku Považan. Našu hliadku však štartujeme v hlavnom meste, pričom za všetko hovorí fakt, ktorý som zistila na bratislavskom magistráte: mestská časť Staré mesto v súčasnosti prevádzkuje 2 (slovom dva) verejné záchody. Myslím funkčné. Prvý je na Šafárikovom námestí, druhý a zároveň posledný mohykán na Palackého. To čiastočne vysvetľuje prečo sa napríklad ja pravidelne tvárim ( Cikať!) ako ubytovaný hosť v hoteli Carlton, ktorý je absolútne spoľahlivé a overené eso v mojom rukáve. V srdci mesta dám ešte ruku do ohňa za reštaurácie Camouflage aj Lancia, chybičku krásy nemajú ani zástupcovia luxusných nadnárodných sietí Kempinski a Sheraton. Súkromné verejné záchody sú samostatná sága, povedzme tie na hrade, ktoré vošli medzi rekordérov široko-ďaleko vďaka vstupnému za 1 euro. Očakávaná katastrofa sa prekvapujúco nekonala na Hlavnej Stanici, - semeništi najbizarnejších užívateľov verejných záchodov čo do počtu, triezvosti a povahových čŕt. Je pravda že úlohu zohráva aj spoplatnenie a vyblýskaná čistota tu nejde oči vyklať, ale predsa. Tlieskame najstaršiemu zástupcovi mekáčov na SNP-čku, kde je to viac než slušné so skvelou bezdotykovou dezinfekciou a takisto výhercovi spomedzi nákupných centier, Polusu, kde som pri poslednej návšteve neverila vlastným očiam. Skvelé. V porovnaní s petržalským Auparkom dodávam len nealegorické: Au.

Sľubujem update dvakrát týždenne, do konca augusta. Teším sa na všetko negatívne, čo sa spolu odvážime pomenovať a všetko dobré, čo spolu objavíme. A aj keď urputne verím na pravdivosť tvrdenia Jedna lastovička leto nerobí, v tomto prípade podľa mňa robí. A aké!

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

PRIMÁR

Lekári sa môžu mýliť. Päť príbehov o zlej diagnóze

Nikto netúži byť medicínskou záhadou. Ale je jednoduché sa ňou stať.

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet aj bez exekútora.


Už ste čítali?