Ide vláčik ši-ši-ši

Autor: Timea Keresztényiová | 8.7.2011 o 9:34 | (upravené 8.7.2011 o 11:38) Karma článku: 7,27 | Prečítané:  1982x

Neviem ako vy, ale môj osobný rekord, koľko som vydržala neísť na žiadnu potrebu, ani len najsamnajmenšiu, je 33 hodín. Bolo to takto. V období keď som veľa cestovala, sme s kamarátkou nastúpili na vlak medzi bodom A a bodom B. V Indii.

A kúpili sme si, ako veselý cestopis radil, drevené prične v ani nie prvej, ani nie druhej, ani nie tretej, ale rádovo v šesťdesiatejšiestej triede, aby sme „lepšie spoznali domácich obyvateľov a ich skutočný život." Slová nedokážu popísať tú diverzitu pasažierov, koniec koncov do Indie sa chodí za totálnym festivalom všetkých vnemov. Sŕkala som preto disciplinovane neperlivú vodu a so slnkom v duši som sa podelila o svoju osobnú pričňu s dvomi deťmi, starcom, sliepkou a dvomi eunuchmi a po chvíľke som sa odobrala smerom tam, kam aj kráľ chodí ... však viete. I keď tuto to bolo smiešne, lebo v indickom vlaku slovo sám postráda zmysel, lebo sa sedí aj vnútri, aj na streche, aj sa visí, kde príde. Nuž a pred dverami, za ktorými mal byť záchod som uvidela tróniť švába ako Brno. Švába tak ozrutného, až som sa na chvíľu zháčila, či je to šváb. Vyzeral totiž ako mutant švába. Musel to byť švábí mutantí foter, lebo vedľa neho cupitala švábia samica s kŕdľom rozkošných švábíčat. Fakt nie som precitlivelá. Ale existencia tvora takýchto rozmerov ma zlomila a aj napriek všeobecnému veseliu mojich cestujúcich, ktorí sa smiali až sa za brucho chytali a púšťali si jednotlivé exempláre hore dole po ruke na deklaráciu „ It´s not dangerous!", som zlomená zostala až do konca cesty. Zaprisahala som sa, že k záchodu sa ani nepriblížim až do konečnej a tak aj bolo. V hrôze ktorá ma zachvátila (a to nehovorím o zápachu, ktorý sa z kabínky rinul a ktorý podporil moje odhodlanie nikdy tie dvierka neotvoriť)  som pokročilým jogínskym spôsobom spomalila, respektíve odstavila všetky pochody vo svojom tele. To je jediné vysvetlenie.

Aby som však nechodila po príklady zbytočne ďaleko, toť Rakúsko mi napadlo ako vhodný sparing partner našej porovnávacej Wécko akcie. Čo Rakúsko, Viedeň som si vyhliadla. Aj keď odpočívadlová wc-kultúra popri diaľniciach by si tiež zasluhovala pozornosť, neuveriteľné koľko cik-páuz v dobrých hygienických podmienkach si tu náhodný okoloidúci môže dopriať a to nielen naprieč Rakúskom, ale aj v prípade, žeby potiahol cez Nemecko. Overené. Lenže porovnávanie Viedne a Bratislavy nám krachuje hneď na úvodných číslach cca. 280 ku 10, čo sú počty prevádzkovaných verejných záchodov. A sme doma. Kultové sú toalety u Sachera, ešte aj na tú štrúdľu s kávou sa oplatí našetriť, v prípade potreby odtrhnúť si od huby, pretože bodka za nimi je skvostná ako hotel sám. V poriadku sú aj mnohé ďalšie kaviarňo-cukrárne v centre, zďaleka nie päťhviezdičkové.

Ešte mi nedá nezabŕdnuť do morálneho aspektu celej veci. Mohli by sme, a dúfam že aj budeme (pamätáte? facebook.com/wecko.hliadka) polemizovať nad tým, že predsa len všetky spomínané zariadenia sú odrazom kultúrnosti národa. Veď hej. Ale ak smiem zasiať semienko zaváhania, tak mne sa javí priepastným rozdiel ani nie tak v kultúrnosti Rakúšanov a nekultúrnosti Slovákov, ako v pracovnom nasadení upratovačky. Ktorá u susedov kmitá de facto nonstop.

Takže tak.

A nech tomu dáme punc temného katastrofického scenára, volala som s jedným špičkovým gynekológom. Niekedy nabudúce vám napíšem, čo všetko môžete chytiť, keď sa posadíte.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

PRIMÁR

Lekári sa môžu mýliť. Päť príbehov o zlej diagnóze

Nikto netúži byť medicínskou záhadou. Ale je jednoduché sa ňou stať.

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet aj bez exekútora.


Už ste čítali?