Timea Keresztényiová
Grande finále
Tram-ta-da-dá, Wécko hliadka úctivo ďakuje za pozornosť a lúči sa s letom, aj so svojimi angažovanými fanúšikmi. Vážime si vašu podporu na fanpage-i, lebo vieme, aké pohodlné je nerobiť nič. Nenechať sa vytočiť.
Autorka je vedúca redaktorka publicistiky časopisov Eva a Madam Eva. Zoznam autorových rubrík: WéCé verejné
Tram-ta-da-dá, Wécko hliadka úctivo ďakuje za pozornosť a lúči sa s letom, aj so svojimi angažovanými fanúšikmi. Vážime si vašu podporu na fanpage-i, lebo vieme, aké pohodlné je nerobiť nič. Nenechať sa vytočiť.
Rešeršovala som trochu v kalných internetových vodách a zistila som že: - 19. november je svetový deň toaliet - Vyše dve a pol miliardy ľudí nemá prístup k čistým hygienickým wéckam - Jeden priemerný gram fekálií obsahuje 10 miliónov vírusov a milión baktérií vrátane cholery
Vždy keď prídem do nemocnice, stane sa to. Ešte len prejdem cez vchodové dvere a žalúdok sa mi prevráti, vlasy postavia dupkom a začne sa na mňa lepiť paranoja. Vraví sa, že človek neodíde bez toho, aby mu niečo nenašli; svätá pravda. Bol by v tom čert, aby človek nevyviazol z ľubovoľného vyšetrenia s nejakou jóbovkou a receptíčkom. Ja mám dokonca tak silno vyvinutý rešpekt pred nemocnicami, že keď aj prídem náhodou raz za uhorský rok s diagnózou, moje telo, vyštengrované hrôzou, sa dá do pozoru a zrazu nemám žiadne príznaky. Bolesť zázračne ustúpi, horúčka klesne, tlak sa zastabilizuje, len čím skôr uniknúť.
Keď je v Bratislave pekne a človek nebýva v Horskom parku, alebo v niektorom z priľahlých satelitov so štvorčekom vlastnej trávy, každá mama s malým dieťaťom rieši v nedeľu ráno, kam sa pôjde. Myslím každá mama, ktorá nepovažuje nákupné centrum za možnosť. S kamerou Wécko hliadky v pätách som sa teda vybrala v nedeľu ráno po stopách tradičných baby friendly miest, kde je koncentrácia rozjarených detí a vyfľusnutých rodičov najväčšia.
Priznám sa, mám pre Zlaté piesky slabosť. Zoznámil ma s nimi chlap vo fáze najvyššieho možného vzájomného poblúznenia, inak by som do vôd tejto masovej chuťovky nevkročila. Nie som fajnová, respektíve len tak štandardne babsky, ale keď som to tu po prvýkrát, počas statočného 36 stupňového leta uvidela, zovrelo mi srdce a pri prekračovaní osušiek, nahých pekných tiel, nahých škaredých tiel, tiel, tiel, plastových pohárov, hranoliek, tiel, lôpt, pivových fliaš a tiel, ma prepadla panika. Klíčiaca sociálna fóbia na takýchto miestach udrie nečakanou silou a existujú len dve, primerane radikálne riešenia: ujsť, alebo zostať.
Vždy ide o to, s čím (kým) sa porovnávate. A základná ezoterická poučka platí ako v živote, tak aj pri Wécko hliadke. Od tej našej metropoly človek predsa len automaticky čaká viac, ako od iných miest. Lebo je to taká veľká, honosná, vypulírovaná, patrične chrapúnska džungľa. Po minulotýždňovej komornej Nitre sme sa teda vybrali do štyroch najväčších nákupných centier, v ktorých má prechodný pobyt, minimálne cez víkend, každá slušná rodina z Blavy, aj priľahlých satelitov. Aupark, Eurovea, Avion a Polus, chrámy blaženosti oddaných konzumentov, sa radi prezentujú Baby a Kids friendly zameraním a Polus nám dokonca minulý rok obsadil tretie miesto!
Mesto mladých ! Že či! A ešte aj Matka slovenských mieste volajú Nitru.Je pekná, to je fakt, aj mladá, aj zelená, patrí k slovenským mestám, ktoré majú To, čo vytvára atmosféru.
Kedysi to tak vôbec nebolo. Že by sa tak vo veľkom žilo, cestovalo, užívalo s deťmi. Vyskytovali sa, to hej, ale v reštaurácii (drahej) sme dostali tak akurát podušku pod zadok. A detské kútiky? Animátori? Rodinné izby?! Dnes nálepka family/baby/friendly predáva. Keď ide rodič do sauny, ide aj dieťa. Keď ide rodič do výpredajov, ide aj dieťa. Keď ide rodič hocikam, snáď okrem kasína, nočného klubu, neprístupného filmu a opery, pribalí si celú perepúť.
Odkedy som mama, vnímam všetko širokospektrálnejšie. To vám zrazu začne ležať na srdci aj celosvetový mier, osud dažďových pralesov a vôbec aj tie noviny si už prečítam od začiatku do konca. (okrem športu) S tým súvisí aj fakt, že mamy sú schopné organizovaného spolčovania v mene blaha svojich detí a neraz aj pomerne kontroverzných činov, ale také už sme.
Bilancovanie je vždy vďačná vec, lebo selektívny ľudský mozog povyberá hrozienka z koláča, uprednostní pozitívne zážitky, trošku ich prifarbí, tie negatívne blahosklonne zahmlí a celé to zleje do prijateľného celku. Jedno je isté. Čo sme si to sme si, dobre sme si pokecali. Teda s tými z vás, ktorí pochopili, že wécko hliadka je projekt s jasným zámerom a nie obsesia (koniec citátu) autorky.
Bola som v takej zóne nikoho, neďaleko ihriska pri jednom nákupnom centre. Zopár lavičiek, tráva a inak nič. Obďaleč sa hrali deti dvoch mamičiek, asi trojročný chlapček a dvojročná dievčinka. Keď chlapček zavelil Cikať! mama ho rezko odviedla ku kríčku, kde urobil, čo uznal za nevyhnutné a v letku ako si vyťahoval späť kraťasy, sa dotknuto ohradila neďaleko sediaca pani na lavičke: No teda ale mohli by ste aj inde dať dieťa vycikať, mladá pani.
Tak sa nám pomaly hliadkovanie slovenských a pohraničných wécok blíži ku koncu a v našich osídlach skončila veľká ryba. A smrdí pekne od hlavy, verná svojej povesti. Každopádne sme si v rámci nášho letného projektu vytipovali veľa súkromných podnikov, zariadení, hotelov, reštaurácií, festivalov, kúpalísk atď, no štátnu inšitúciu ani jednu! Vykročili sme teda rezko (aj s foťákom) na miesta, ktoré sú v základnej výbavičke každého slušného občana a príde s nimi do kontaktu minimálne z času na čas.
Ak platí, že toalety sú výkladnou skriňou spoločnosti ruka v ruke s vedením ľubovoľného podniku, putiky, atrakcie, obchodu či hotela, tak sme našli veľkú vychytávku. Už to tak vyzerá, že naše hliadkovanie si ponechalo skutočné skvosty až na koniec a lokáciou je dokonca jedno z najčarovnejších miest vo Viedni! Naschmarkt, tunajšie tradičné trhovisko, sa totiž rozhodlo zachovať pôvodné toalety zo začiatku dvadsiateho storočia... a človek nevie, či sa má smiať, alebo plakať.
To s tou cenovou skupinou bol kedysi perfektný výmysel, lebo človek presne vedel, čo ho v ktorom lokále čaká a neminie. Dnes je to dosť nejednoznačné, až mysteriózne, luxusná reštaurácia s de luxe cenami môže byť mnohokrát horším prekvapením, ako "obyč" putika, z ktorej nič výnimočné nepozerá. Ale našli sme v centre hlavného mesta troch absolútnych favoritov, ktorí korešpondujú so svojou dobrou povesťou a získavajú putovnú trofej Wécko hliadky za nápad, odvahu a dizajn, prítomné aj v priestoroch, ktoré sú inde už tradične ako od macochy.
Ej, nemohol to ten Habera lepšie svojej frajerke odporučiť. Aj keď podľa mňa je vždy dôležité vedieť, do čoho človek ide. Niektorí majú osvojenú aj filozofiu čakaj horšie - príde lepšie, ale tá mi až tak nevonia, lebo zaváňa negativizmom. To by som skôr zahlasovala za: Vždy ide o to, čo s čím porovnávate. Metóda aplikovateľná aj pre Wécko hliadku na rýchliku Mall z Bratislavy do Košíc a IC-čku Tatran z Košíc do Bratislavy. Lebo som si spomenula na Indov z vlaku, o ktorých som písala nedávno, a keby tí uvideli naše železničné klenoty, boli by nadšení a možno by si z toľkej krásy, čistoty a elegancie až oči pretierali.
... aj hromy divo bili. Všetko ako má byť. Poslušne sa hlásim z našich veľhôr, no ešte predtým ako zverejním, čo zistila hliadka, musím učiniť vyznanie, že ich nekriticky milujem. Táto typická vlastnosť ženského genofondu nachádza svoje uplatnenie evidentne pri milovaní hnuteľných, ako aj nehnuteľných objektov, takže vďaka nej odpúšťame drobné chybičky krásy (občas aj statné prúsery) a blahosklonne privierame očko-dve vždy, keď sa nám to hodí.
Keď človek niečo čaká, neznamená to ešte, že je na to pripravený. Obrnená hrošou kožou a vyzbrojená láskou k blížnemu, aj keď by to mal byť Čech alebo Poliak, s výskytom viac než 5 ks na meter štvorcový, vyrazila som cez víkend do Tatralandie.
Z Bystrice do Jasnej je pekná cesta. Trúfam si povedať až nádherná, celé to vyzerá tak dramaticky v tomto „novembrovom počasí", divoká zeleň nemá konca kraja. Ovplyvnená misiou našej hliadky (fb/wecko.hliadka) sa však pristihnem, ako uznanlivo čumím na lopúchy obrovských rozmerov, ktoré, hojne pokropené, dosahujú úctyhodnú veľkosť. Kultová funkcia lopúcha, toľkokrát zvečnená v ľubovoľnom slovenskom literárnom či filmovom diele, už moju generáciu nezastihla. (či?) Ale na tejto ceste to veru vyzerá ako jedno z východísk v núdzi. Na trase nachádzame výlučne „odpočívadlá", či skôr odstavné pruhy odekorované plastovým vrecom na odpadky, maximálne dreveným stolíkom na vybalenie paštétových rohlíkov a basta.
Beda tomu, kto sa u nás rozhodne dodržať známe zdravotné odporúčanie,- počas cesty nezanedbávaj pitný režim. Nedajbože ešte pridá nejakú kávičku a prúser ako vydry je na svete. Samozrejme, je to len otázka tolerancie a zvyku, ale fakt je, že okrem peknej potlače na slovenskej diaľničnej známke a niekoľkých hravých trás so zníženou rýchlosťou, jej užívateľ bohviekoľko benefitov z celej srandy nemá.
Keď som napísala prvú knihu, moja vydavateľka mi hovorila, nech nikdy nečítam internetové diskusie. A mala recht. Lenže keď mne sa emócie páčia. Také i onaké. Pre autora sú podľa mňa veľmi poučné, lebo sa môže o svojom článku, ktorý vnímal len zúženou subjektívnou optikou, dozvedieť celkom nové a bohorovné Pravdy. Napríklad že stačí, keď sa niekto vycikal do bazéna pred dvadsiatimi piatimi rokmi a už mu to prischne na furt, aj keď momentálne brojí voči kúpaliskovej hygiene a vyzýva chemikov na vynález protilátky. Alebo, že stačí jeden polarizujúci názov a už je v jednom (nehodnom polátanom zatuchnutom) vreci aj ostatná celoživotná literárna činnosť autora, bez ohľadu na to, či sa týkala protivráskového krému, Karla Gotta, alebo globálneho otepľovania.